Banský skanzen v Hnilčíku
Banský skanzen v obci Hnilčík (okres Spišská Nová Ves) vznikol z iniciatívy občianskeho združenia Hnilčík pre prítomnosť, pre budúcnosť a s podporou obecnej samosprávy.
Skladá sa:
- z múzejnej expozície umiestnenej v priestoroch bývalej školy v miestnej časti Jerohuta v blízkosti sídla obecného úradu,
- zo štôlne Ľudmila (bývalého skladu výbušnín) sprístupnenej verejnosti,
- z náučných montánnych chodníkov – trasa A Roztoky, trasa D Údolím Železného potoka, trasa C Grétla a trasa B Bindt.
Zriaďovateľom Banského skanzenu je obec, partnerom pri príprave koncepčného a odborného riešenia expozície a sprístupnenie verejnosti je občianske združenie Hnilčík pre prítomnosť, pre budúcnosť.
Múzejná expozícia je členená na tematické celky, zamerané na:
- históriu obce Hnilčík (vývoj miestnej samosprávy, farnosti, miestne mlynárstvo, ochotnícke divadlo, významné osobnosti obce),
- etnografiu a materiálne dedičstvo predkov,
- geologickú stavbu a živú prírodu,
- históriu baníctva a spracovania miestnych rúd.
História vzniku Banskeho skanzenu
V roku 2012 sa občianskemu združeniu Hnilčík pre prítomnosť, pre budúcnosť podarilo presadiť projekt a získať dotačné prostriedky z Karpatskej nadácie, spravovanej spoločnosťou USS Košice. Projekt sa nazýval „Banícky skanzen v Hnilčíku“ a jeho zámerom bolo zriadiť v časti drevenej jednopodlažnej budovy bývalej školy (vo vlastníctve obce Hnilčík) malú múzejnú expozíciu a zároveň adaptovať menšiu štôlňu Ľudmila (pôvodne sklad výbušnín) z konca 19.storočia pre zriadenie podzemnej banskej expozície a sprístupniť ju verejnosti.
Práce na projekte realizovali členovia občianskeho združenia na báze dobrovoľnej činnosti za podpory obecnej samosprávy a dokončili ich ku koncu roka 2012.
V múzejnej expozícii sú vystavované predmety, ktoré sme získali prevažne zberom medzi občanmi Hnilčíka formou darovacích, alebo zápožičných zmlúv.
Budova múzejnej expozície
Bola postavená v roku 1937 v miestnej časti Jerohuta a pôvodne slúžila ako škola až do roku 1972. Stavbu postavila obec Hnilčík svojpomocne na obecnom pozemku.
Na stavbu školy sa použilo darované drevo od rodín Wagnerovcov, Zajacovcov, Karchňákovcov a Matúšovcov. Počas 2. svetovej vojny v budove sídlil notársky úrad.
V poslednom období tu sídli v prízemnej časti materská škola.
Budova je cenná pre originálne stavebné riešenie, inšpirované architektúrou bytových domov bývalej kolónie banského závodu v Roztokách a je chránená ako národná kultúrna pamiatka.
Staré banské dielo Ľudmila v Roztokách (k.ú. obce Hnilčík, okres Spišská Nová Ves)
Je súčasťou Banského skanzenu v Hnilčíku ako jeho múzejná súčasť umiestnená v podzemí. Vstup návštevníkov do banského diela je legalizovaný povolením Obvodného banského úradu Spišská Nová Ves.
Ľudmila štôlňa bola účelovým banským dielom, vyrazeným z údolia Roztockého potoka v severnom svahu kopca Borovniak (v minulosti Stammberg). Ide o banskú chodbu, razenú do diabázového masívu kopca v hornine s dobrými fyzikálno-mechanickými vlastnosťami. Na konci priamej chodby je vyrazený sklad výbušnín s dvojicou zalomených vstupných chodieb a skladovou komorou.
Dielo vyhotovila pravdepodobne Hornosliezskej účastinárskej spoločnosti pre železničné potreby Huty priateľstva („Oberschlesische Eisenbahn Bedarfs-Actien-Gesellschaft in Friedenshülte, Oberschlesien“) na konci 19. storočia, keď skúpila všetky banské polia na dobývanie železných rúd v Roztokách. Pre uskladnenie v bani používaných výbušnín (dynamitu) vybudovala podzemný sklad, umožňujúci centrálne uskladňovanie a vydávanie výbušnín.
Pre vybudovanie skladu výbušnín bola zvolená bola výhodná poloha – nachádza sa pomerne blízko ústí vtedajších, oproti sebe zaústených hlavných otvárkových štôlní (Dedičnej štôlne Ernest otvárajúcej Širokú žilu, Dedičnej štôlne Katarína otvárajúcej gigantickú Hrubú roztockú žilu).
Sklad výbušnín slúžil do ukončenia dobývania rúd v 30. rokoch 20. storočia, potom bol opustený.