Ban­ský skan­zen v Hnilčíku

Ban­ský skan­zen v obci Hnil­čík (okres Spiš­ská Nová Ves) vzni­kol z ini­cia­tí­vy občian­ske­ho zdru­že­nia Hnil­čík pre prí­tom­nosť, pre budúc­nosť a s pod­po­rou obec­nej samosprávy.

Skla­dá sa:

  • z múzej­nej expo­zí­cie umiest­ne­nej v pries­to­roch býva­lej ško­ly v miest­nej čas­ti Jero­hu­ta v blíz­kos­ti síd­la obec­né­ho úradu,
  • zo štôl­ne Ľud­mi­la (býva­lé­ho skla­du výbuš­nín) sprí­stup­ne­nej verejnosti,
  • z náuč­ných mon­tán­nych chod­ní­kov – tra­sa A Roz­to­ky, tra­sa D Údo­lím Želez­né­ho poto­ka, tra­sa C Grét­la a tra­sa B Bindt.

Zria­ďo­va­te­ľom Ban­ské­ho skan­ze­nu je obec, par­tne­rom pri príp­ra­ve kon­cepč­né­ho a odbor­né­ho rie­še­nia expo­zí­cie a sprí­stup­ne­nie verej­nos­ti je občian­ske zdru­že­nie Hnil­čík pre prí­tom­nosť, pre budúcnosť.

Múzej­ná expo­zí­cia  je čle­ne­ná na tema­tic­ké cel­ky,  zame­ra­né na:

  • his­tó­riu obce Hnil­čík (vývoj miest­nej samosprá­vy, far­nos­ti, miest­ne mly­nár­stvo, ochot­níc­ke divad­lo, význam­né osob­nos­ti obce),
  • etno­gra­fiu a mate­riál­ne dedič­stvo predkov,
  • geolo­gic­kú stav­bu a živú prírodu,
  • his­tó­riu baníc­tva a spra­co­va­nia miest­nych rúd.

 

His­tó­ria vzni­ku Ban­ske­ho skanzenu

V roku 2012 sa občian­ske­mu zdru­že­niu Hnil­čík pre prí­tom­nosť, pre budúc­nosť poda­ri­lo pre­sa­diť pro­jekt a zís­kať dotač­né pros­tried­ky z Kar­pat­skej nadá­cie, spra­vo­va­nej spo­loč­nos­ťou USS Koši­ce. Pro­jekt sa nazý­val „Baníc­ky skan­zen v Hnil­čí­ku“ a jeho záme­rom bolo zria­diť v čas­ti dre­ve­nej jed­no­pod­laž­nej budo­vy býva­lej ško­ly (vo vlast­níc­tve obce Hnil­čík) malú múzej­nú expo­zí­ciu a záro­veň adap­to­vať men­šiu štôl­ňu Ľud­mi­la (pôvod­ne sklad výbuš­nín) z kon­ca 19.storočia pre zria­de­nie pod­zem­nej ban­skej expo­zí­cie a sprí­stup­niť ju verejnosti.

Prá­ce na pro­jek­te rea­li­zo­va­li čle­no­via občian­ske­ho zdru­že­nia na báze dob­ro­voľ­nej čin­nos­ti za pod­po­ry obec­nej samosprá­vy a dokon­či­li ich ku kon­cu roka 2012.

V múzej­nej expo­zí­cii sú vysta­vo­va­né pred­me­ty, kto­ré sme zís­ka­li pre­važ­ne zbe­rom medzi občan­mi Hnil­čí­ka for­mou daro­va­cích, ale­bo zápo­žič­ných zmlúv.

 

Budo­va múzej­nej expozície

Bola posta­ve­ná v roku 1937 v miest­nej čas­ti Jero­hu­ta a pôvod­ne slú­ži­la ako ško­la až do roku 1972. Stav­bu posta­vi­la obec Hnil­čík svoj­po­moc­ne na obec­nom pozemku.

Na stav­bu ško­ly sa pou­ži­lo daro­va­né dre­vo od rodín Wag­ne­rov­cov, Zaja­cov­cov, Karch­ňá­kov­cov a Matú­šov­cov. Počas 2. sve­to­vej voj­ny v budo­ve síd­lil notár­sky úrad.

V posled­nom obdo­bí tu síd­li v prí­zem­nej čas­ti mater­ská škola.

Budo­va je cen­ná pre ori­gi­nál­ne sta­veb­né rie­še­nie, inšpi­ro­va­né archi­tek­tú­rou byto­vých domov býva­lej koló­nie ban­ské­ho závo­du v Roz­to­kách a je chrá­ne­ná ako národ­ná kul­túr­na pamiatka.

 

Sta­ré ban­ské die­lo Ľud­mi­la v Roz­to­kách (k.ú. obce Hnil­čík, okres Spiš­ská Nová Ves)

Je súčas­ťou Ban­ské­ho skan­ze­nu v Hnil­čí­ku ako jeho múzej­ná súčasť umiest­ne­ná v pod­ze­mí. Vstup náv­štev­ní­kov do ban­ské­ho die­la je lega­li­zo­va­ný povo­le­ním Obvod­né­ho ban­ské­ho úra­du Spiš­ská Nová Ves.

Ľud­mi­la štôl­ňa bola úče­lo­vým ban­ským die­lom, vyra­ze­ným z údo­lia Roz­toc­ké­ho poto­ka v sever­nom sva­hu kop­ca Borov­niak (v minu­los­ti Stamm­berg). Ide o ban­skú chod­bu, raze­nú do dia­bá­zo­vé­ho masí­vu kop­ca v hor­ni­ne s dob­rý­mi fyzi­kál­no-mecha­nic­ký­mi vlast­nos­ťa­mi. Na kon­ci pria­mej chod­by je vyra­ze­ný sklad výbuš­nín s dvo­j­icou zalo­me­ných vstup­ných cho­dieb a skla­do­vou komorou.

Die­lo vyho­to­vi­la prav­de­po­dob­ne Hor­nos­liez­skej účas­ti­nár­skej spo­loč­nos­ti pre želez­nič­né potre­by Huty pria­teľ­stva („Obersch­le­sis­che Eisen­bahn Bedarfs-Actien-Gesells­chaft in Frie­dens­hül­te, Obersch­le­sien“) na kon­ci 19. sto­ro­čia, keď skú­pi­la všet­ky ban­ské polia na dobý­va­nie želez­ných rúd v Roz­to­kách. Pre usklad­ne­nie v bani pou­ží­va­ných výbuš­nín (dyna­mi­tu) vybu­do­va­la pod­zem­ný sklad, umož­ňu­jú­ci cen­trál­ne uskla­dňo­va­nie a vydá­va­nie výbušnín.

Pre vybu­do­va­nie skla­du výbuš­nín bola zvo­le­ná bola výhod­ná polo­ha – nachá­dza sa pomer­ne blíz­ko ústí vte­daj­ších, opro­ti sebe zaús­te­ných hlav­ných otvár­ko­vých štôl­ní (Dedič­nej štôl­ne Ernest otvá­ra­jú­cej Širo­kú žilu, Dedič­nej štôl­ne Kata­rí­na otvá­ra­jú­cej gigan­tic­kú Hru­bú roz­toc­kú žilu).

Sklad výbuš­nín slú­žil do ukon­če­nia dobý­va­nia rúd v 30. rokoch 20. sto­ro­čia, potom bol opustený.